Anička a 20 statočných alebo Stužková Oktávy D

Človek osem rokov čaká na večer, kedy mu bude na hruď pripnutá zelená stužka a ten večer ubehne tak rýchlo, že si to nikto riadne neuvedomí. Všetko sa to začalo 25. novembra 2011 o 19.00. Vlastne, aby sme si neklamali, celý ubehaný kolobeh začal už omnoho skôr, ale vybavovačky sú nič v porovnaní s osudnou stužkovacou nocou.

Po poriadku, začalo sa valčíkom. Pekne, nežne, pomaly, aby mali rodičia čas uvedomiť si, že ich gymplácka ratolesť ovláda viac než bežnú chôdzu. Pokračujúc básňou, prejavmi, ceremóniou stužkovania a falošným odspievaním študentskej hymny sa program presunul do tanečnej fázy. Absolvovaním profesorského a rodičovského tanca ôsmačky nadobudli pocit, že už nikdy nebudú poriadne chodiť. Prišiel však na rad prípitok a skvelá večera, stres opadol a dievčatá si pod stolmi tie „španielske čižmy“ konečne potajme vyzuli...

Program dostal pracovný názov Ako ide život. Od pôrodnice, cez školy, až po záverečnú stretávku, kde si zahrali nielen oktávani, ale aj pani učiteľka Rosenbergová. Všetkým sa páčilo. Bodaj by aj nie, keď boli oktávani na čele s triednou presvedčiví, krásni, vtipní a svojskí. V piesni venovanej triednej je povedané všetko. (Tina Turner – The Best)

O polnoci oktávani vyrozprávali rodičom a učiteľom rozprávku o Aničke a 20 statočných, ktorých čaká posledná bitka – za zeleným stolom. Zapálili sme sviečky, dostali sme torty a triednej sme darovali spoločnú fotku. Je predsa dôležité odohnať niečím v kabinete prípadný hmyz, keď tam už nebudú strašiť naše písomky...

Zapaľujúc každú svoju sviečku sme sa zhodli na tom, že maturita musí dopadnúť minimálne spolovice tak úspešne, ako dopadla stužková...

Navždy sa zachová v pamäti Oktáva!

... je to klišé, ale veď, čože by sme aj my neboli chvíľu sentimentálni...

Radka Komžíková, VIII.D